Včelárstvo je chov včiel a získavanie ich produktov.
V tradičnom spôsobe života dedinského obyvateľstva malo včelárstvo charakter doplnkového zamestnania, neskôr záujmovej činnosti. Chov domestifikovaných včiel nadviazal na staršie zamestnanie – brtníctvo. Včelárstvo sa už v 11.– 12. storočí stalo súčasťou poddanského hospodárstva. Svedčia o tom historické údaje o odovzdávaní medu a vosku poddaných zemepánom. Oba produkty boli dôležitým obchodným a vývozným tovarom. Záujem feudálnej vrchnosti o zvyšovanie produkcie prinášal prvé inštrukcie k ich chovu, v období osvietenstva aj prvých návodov. Napriek tomu si včelárstvo na Slovensku dlho zachovalo prevažne extenzívny charakter. Včelstvá sa pôvodne chovali v klátoch, košoch, z ktorých sa med a voština vyberali za cenu ich vyhubenia. Pri zakladaní chovu alebo rozširovaní včelstiev z cudzích plemien ich včelári dovážali najradšej zo vzdialených miest, lebo skúsenosť ukázala, že takéto včely sa do pôvodného domova nevracajú. Na zimu sa úle zvykli prenášať do teplých priestorov (maštaľ, kôlňa, povala) a na jar ( v marci, ak to klimatické podmienky dovoľovali) sa zase vynášali na voľné priestranstvá. Podobne ako pri chove iných hospodárskych zvierat, i pri včelstvách sa chovatelia snažili zabezpečiť ich hospodársku prosperitu a zdravie aj magickým prostriedkami – aby boli plodné, mal byť úľ natretý hlinou z pluhu po prvej orbe; aby sa včely držali v úli, mal byť vykropený materským mliekom ap. Racionálne včelárstvo sa najmä pod vplyvom osvety sa začalo na Slovensku presadzovať až od polovice 19. storočia.